ľúbime sa... nie viac či menej, len trošku inak. ja mám niekedy chuť bozkávať monitory, ty ma pobozkáš na spánok. dvojzmysel.
otočená k oknu si vyzliekam tričko, padám do spacáka, ešte vládzem zaželať dobrú noc, nič viac. na zemi je veľa fliaš. počas takých večerov zo seba chrlíme nepodstatnosti, príliš veľa informácií. pýtame sa otázky, na ktoré dostaneme nezapamätateľné odpovede, inokedy sa neviem spýtať tak, aby som sa dozvedela to, čo chcem vedieť. niekedy treba rozprávať sám od seba, pre seba a hlavne pre nás. dotkni sa ma, keď to nečakám.
ťažko domyslieť, ľahko rezignovať.
často sarkastická (aj k tým, ktorých mám viacakorada), zostať nezraniteľná (hoci moje telo je teraz viac ako kedykoľvek náchylné a ohrozované, nábeh na škodlivosti). páči sa mi, keď používate veľa cudzích slov, hoci sa trošku hanbím, že ste múdrejší ako ja. všetko len napoly, pomedzi prsty. stále sa odhodlávam. o jedenástej ešte dobre, o pol dvanástej je už neskoro.
ak dáš niekomu na výber, nevieš či si zvolí teba. život alebo prežívanie. človek alebo zviera. vec. dom. strom. alebo mu nakoniec nezostane absolútne nič. neviem či mi je z toho smiešne alebo smutne.
chcem písať, ale neviem prestať čítať. zhoreli mi hrianky, po troch čajoch asi nezaspím. veľmi nechcem tento nový režim švorhodinového spánku, vôbec nechcem škriabanie v krku, hrudi (v aule by mohli kúriť aspoň počas premietania filmov), nechcem zasa všetko na poslednú chvíľu, no chcem spontánnosť.
o tretej v noci potrebujem niekoho objať. nedá sa existovať bez podnetu.